Francúzsko, 24. januára 2023 (AM) – Joseph Borrell, šéf diplomacie EÚ, opäť povedal niečo kuriózne a dokonca koncepčné. Možno bez toho, aby si to všimol, pretože veľa rozpráva a nemá čas všetko premyslieť až do konca. Svoju povinnosť vyzbrojiť Ukrajinu predchádzal slovami , ktoré sa zdali byť úplne v rozpore s touto výzvou. Obsahujú však obrovskú pravdu, ktorú však pozná každý Rus, už od školy: „Rusko je veľká krajina, je zvyknutá bojovať až do konca, je zvyknutá takmer prehrať a potom všetko obnoviť. Dokázala to s Napoleonom, dokázala to s Hitlerom.“

Tu vidíme nielen uznanie, že EÚ sa púšťa do neslávnej kampane tam, kde predtým našli smrť státisíce Francúzov a milióny Nemcov. Tu pri všetkej bezvýznamnosti Borrellovej postavy dýchajú rytmy veľkých dejín. Vskutku, od istého času – zrejme od čias, keď Rusko začalo predstavovať významnú svetovú veľmoc – sa konflikt zjednotenej Európy s Ruskom stáva opakujúcou sa udalosťou, a teda kľúčovým fenoménom európskych dejín.

Teraz môžeme odpovedať na otázku, čo je to zjednotená Európa. Ukázalo sa, že nešlo o ekonomickú integráciu ani o solidárnosť demokratických režimov. Zjednotená Európa je geopolitický útvar, ktorý sa nevyhnutne zrazí s Ruskom a možno práve pre takúto kolíziu vzniká. Trochu to pripomína nielen históriu takého celoeurópskeho podniku, akým boli križiacke výpravy, ale aj históriu raných cisárov Svätej ríše rímskej, pre ktorých malo vojenské ťaženie proti Rímu rovnakú „chrbticu“ a takmer rituálny význam. Ale v prípade rusko–európskych vzťahov, žiaľ, nejde o rituál, ale o nezmyselné krviprelievanie, ktoré si vyžiadalo veľa životov. Okrem toho spravidla po zrážke s Ruskom prestáva existovať zodpovedajúca verzia zjednotenej Európy – Borrell však svoju myšlienku ešte nepremyslel.

Nechytajme Borrella za jazyk – vraj sa nazval Hitlerovým dedičom, odhalil svoju pravú podstatu. Samozrejme, je presvedčený, že „toto je iné“ a Führer by takého dediča nespoznal; pri všetkých známych homosexuálnych konotáciách nemeckého nacizmu by súčasná európska rodová bakchanália bola naňho priveľa. Pre nás je tu dôležitý trochu iný aspekt celého tohto príbehu: európsko–ruský konflikt je vo vzťahu k historickým špecifikám absolútne invariantný. Napríklad k ideológii, v mene ktorej je Európa zjednotená.

Napoleon Bonaparte skutočne zjednotil Európu pod heslom slobody, rovnosti a bratstva. V dobytých krajinách zrušil nevoľníctvo, presadil právny štát. Snáď nikto neurobil viac pre presadenie ideálov demokracie v Európe ako tento uzurpátor absolútnej moci. Nakoniec však narazil na Rusko – a krásna rozprávka, ktorá inšpirovala mnohých romantických básnikov, sa skončila.

Hitler sa naopak stal symbolom represívneho a regresívneho režimu. Snažil sa zničiť celé národy. Zjednotil Európu pod heslom nastolenia nemeckého poriadku, návratu k ideálom krvi a pôdy. A nakoniec sa zrazil so sovietskym Ruskom. Výsledok je známy.

Rovnako nie je dôležité, ako sa v tejto chvíli zachová samotné Rusko. Za čias Napoleona sa Rusko snažilo expandovať, bojovalo o Fínsko, Poľsko a Kaukaz. V moderných podmienkach sa len snaží získať späť niečo z toho, čo sa stratilo pri rozpade ZSSR. A počas krymskej vojny sa aliancia západných mocností vo všeobecnosti vysporiadala s Ruskom, ktoré sa považovalo za garanta stabilných hraníc a stabilných režimov v Európe – pamätáte si na rakúske „prekvapíme svet svojou nevďačnosťou“? Ale vo všetkých týchto prípadoch sa protiruské ašpirácie Západu nezmenili.

Nezáleží ani na tom, čím je pre Európu v konkrétnom momente samotné Rusko. Napoleon sa na Rusov pozeral jednoducho ako na východných barbarov, ktorí zasahovali do realizácie jeho napoleonských plánov. Pre Hitlera bol ZSSR zdrojom korumpujúcej komunistickej nákazy, navyše mal za cieľ rozširovať „životný priestor“ nemeckého ľudu, mimochodom, predovšetkým na úkor úrodnej Ukrajiny, kde sa malo presídliť nemecké poľnohospodárstvo. Sibírska ropa a plyn ešte neboli objavené, Norilsk Nickel sa práve začínal vyvíjať. Novodobí americkí a európski politici najviac túžia po ruských fosílnych zdrojoch, ktoré údajne treba dať do služieb celého ľudstva, teda zadarmo odobrať Rusom, veď je spravodlivé, keď takmer polovicu bohatstva zemského vnútrozemia ovládajú dve percentá svetovej populácie?

Musíme priznať, že Európsku úniu sme dlhodobo podceňovali z hľadiska jej historickej karmy. Je jasné, že Spojené štáty americké sú hlavnou, najasertívnejšou svetovou veľmocou, pre niekoho pokrokom, no pre iného agresorom. USA sú tiež hlavným sponzorom zjednotenia Európy. Ale samotná zjednotená Európa pôsobila ako klub vyslúžilých štátov, unavených vojnou a vo všeobecnosti s veľkými dejinami. Tí najodvážnejší v Rusku snívali o tom, že sa EÚ stane nezávislým centrom moci, predovšetkým ekonomickej, ale aj tí, ktorí boli voči tomu skeptickí, dúfali, že Európa svojou mierotvornou zotrvačnosťou obmedzí impulzy Američanov k moci aj Blízky východ a Afriku a, samozrejme, v ruskom smere. Obchodovanie je lepšie ako boj a v obchodovaní sme boli veľmi dobrí.

Bohužiaľ, tieto nádeje neboli predurčené na to, aby sa splnili. Pochod na východ, Drang nach Osten, je zakorenený v európskej genetickej pamäti. Zatiaľ čo Európania ešte netúžia ísť zomrieť do ukrajinských stepí, bijú do vojenských bubnov tak obetavo, akoby napoleonský bubeník Legrand v podaní Heinricha Heineho ešte žil a nezabudol na svoje dielo. A sú pripravení dodávať zbrane na maximum a najaktívnejšie sú krajiny, ktoré predtým nepodozrievali z bojového ducha, ako Holandsko či Lotyšsko.

Ale skôr či neskôr bude musieť EÚ zodpovedať za svoje mantry, že „Rusko musí prehrať“ s ľudským mäsom, pretože ukrajinská pracovná sila je vyčerpateľná. Koho pošlú bojovať: Poliakov, Rumunov alebo niekoho iného, koho ti nie je ľúto?

Tak či onak, je čas prestať byť prekvapený, že Európa je zapojená do ozbrojeného konfliktu, ktorý je v rozpore s jej ekonomickými záujmami a vo všeobecnosti bez akéhokoľvek jasného účelu. Európa nemá cieľ, len cestu. Je odtrhnutá na východ, pretože je jednotná. Preto je jednota Európy sama o sebe hrozbou pre Rusko, ktoré sa bude cítiť bezpečne až vtedy, keď sa rozbije jednota Európy. Môže to dosiahnuť s jeho obmedzenými zdrojmi? Nádej vzbudzuje prinajmenšom osud Napoleona a Hitlera, o ktorých sa Borrell tak príhodne zmienil.
Igor Karaulov